„Ďalšia svetová vojna by bola šťastnou udalosťou“, vysvetlil Pentti Linkola v svojej rodnej reči pre Wall Street Journal. Neskôr povedal, že to nemyslel tak doslovne (vojna je predsa neekologická). Jedno je však isté, Linkola je obhajcom potratov a sterilizácie, odporcom Amnesty International, Vatikánu a pomoci Tretiemu svetu. Podobne ako aj hnutia VHEMT (Hnutie za dobrovoľné vyhynutie ľudstva), Church of Euthanasia, Gaia Liberation Front, či ATWA verí, že stámilióny musia zomrieť, aby planéta mohla žiť.
Hoci v minulosti bolo environmentálne hnutie spojené s často negativistickými úvahami detí kvetov a rozhnevanými anarchistami, hlavné prúdy dnešného environmentálneho hnutia poľavili a získali rešpekt strednej vrstvy. Dnes je veľká časť zelenej agendy vytváraná mamkami zo sídlisk, priberajúcimi politikmi a Zem zasierajúcimi korporáciami, ktoré sa chcú prezentovať ako ekologické (prispieva to biznisu). Napriek tomu v proenvironmentálnom prostredí existujú légie extrémistických eko-bojovníkov rozptýlených po celom svete. Len ťažko ich možno na prvý pohľad rozoznať, napriek tomu sa derú dopredu s ich depopulačnou agendou, ktorá straší ich humanisticky zameraných, antropocentrických spolubojovníkov.
Gaia Liberation Front – títo málo známi extrémisti si na svojej ceste za záchranou planéty nenajímajú lobistov, získavajú menší počet nasledovníkov, majú len malý vplyv na environmentálne zmýšľajúcu komunitu. Napriek tomu členovia tejto organizácie vyčnievajú z davu čírou výbušnosťou svojich názorov. Spochybňujúc ľudské práva a posvätnosť ľudského života tvrdia, že pokračujúca devastácia planéty nie je spôsobená korporačnou superštruktúrou, ale predovšetkým hemžiacimi sa masami ľudí, ktorých počet musí byť výrazne redukovaný, aby Zem mohla byť zachránená.
„Keď sa ľudia rozhodnú prestať rozmnožovať, ekosfére našej planéty bude umožnený návrat k jej minulej sláve a všetky preživšie biologické druhy budú môcť žiť slobodne.“ vysvetľujú členovia hnutia VHEMT. Aby ochránili posledné drahocenné zvyšky majestátnych sekvojových oregonských lesov, vytvorili okolo nich živú reťaz, aby ich bránili proti najvážnejšej hrozbe – človeku.
Kým VHEMT propaguje kontrolu populácie len osvetou a podporuje výlučne nenásilné prostriedky na ukončenie globálnej dominancie ľudstva, úderné jednotky Gaia Liberation Front sú oveľa útočnejšie. Považujú nedobrovoľnú anihiláciu ľudskej populácie za serióznu možnosť. „Neexistuje spôsob, ako zachrániť živočíšny druh, ktorý je naprogramovaný zabiť celú planétu“, vysvetľuje ich manifest.
V slnečnej Kalifornii, ďaleko od nádherných paliem a voňavého pobrežia, stoja ostnatým drôtom a betónovým múrom ohradené steny štátneho väzenia Corcoran, kde bol podobný druh ekologického myslenia spojený so známym Charlesom Mansonom, ktorý bol až do svojej smrti v roku 2017 v čele environmentálnej frakcie ATWA. „Ak ja mám práva, potom aj stromy majú svoje. Stromy sú živé takisto ako ja.“ vysvetľujú na svojej internetovej stránke. Aktivisti z ATWA bojujú za globálnu vládu, ktorá bude klásť potreby Zeme nad potreby ľudstva.
ATWA sa stavia do pozície terča ostrej kritiky zo strany ich akceptovaných, mainstreamových kolegov aj kvôli spojeniu s Mansonom. No ako sa polárny ľadovec každým dňom čoraz viac roztápa a tropické pralesy miznú v plameňoch, útočné prejavy tejto skupiny sú stále ostrejšie. Prezentujú jednu stránku neprestajnej taktickej debaty na otázku, ktorá je medzi expertmi ešte stále nezodpovedaná: ideologický determinizmus, či vynucujúci nátlak? Je čistá sila myšlienok schopná zachrániť ľahostajnú spoločnosť od globálnej katastrofy, alebo sú potrebné tvrdšie prostriedky?
Sociálni ekológovia sa pevne držia inej stratégie. Veria, že problematika ľudí ničiacich prírodu môže byť vyriešená vďaka anti-autoritárskym politickým reformám a technologickým kúzlam. Na rozdiel od nich radikálni ekocentristi tvrdia, že jediná reálna možnosť ako spomaliť úpadok Zeme, spočíva v násilnej zmene správania nezodpovedných más, kde na prostriedkoch nezáleží. V popredí tohto radikálne ekocentrického hnutia stojí cynický vizionár Pentti Linkola. Hoci jeho meno sa len zriedkakedy objaví v médiách, je známy tým, ktorí majú prehľad v undergroundových prúdoch environmentálneho hnutia. Tento biológ je jedným z najkontroverznejších hlasov na samom kraji hlbokej ekológie. Jeho polemické práce sú urážkou pre kolektivistický a humanitárny étos, ktorý presakuje do ľudskými právami nasiaknutej environmentálnej loby. Prirovnal svetovú populáciu k potápajúcej sa lodi, kde sa pokúša do záchranného člna pre desať ľudí usadiť sto ľudí; niektorí sa ho budú pokúšať naplniť ešte väčším počtom ľudí a nakoniec utopia všetkých. No tí, ktorí rešpektujú život, použijú sekery, aby odsekli prebytočné ruky zavesené na bok člnu.
Pre Linkolu niekoľko miliónov mŕtvych znamená málo, keď je v stávke celá planéta. „Stále máme šancu byť krutí, no ak nebudeme krutí dnes, všetko je stratené.“ napomenul čitateľov Journalu. Tento jeho článok neustále koluje v rukách tých, ktorí sú oddaní extrémnej kultúre a myšlienkam sociálneho darwinizmu – s nepovoľujúcou skepsou voči rovnostárskej demokracii, prenikavou nechuťou voči technike a neochvejnou vierou, že nekontrolované preľudnenie rozozvučí umieračik kedysi prekvitajúcej planéte.
Posledné spomenuté tvrdenie nie je bez podkladu. Najnovšie vyšetrovania OSN predpokladajú nárast ľudskej populácie o ďalšie tri miliardy v nasledujúcich päťdesiatich rokoch. Ak akcelerácia pôrodnosti bude pokračovať v momentálnom tempe, ďalších šesť miliárd ľudí ohrozí náš aj bez toho ohrozený ekosystém a limitované surovinové zdroje. Preto by tento globálny Jack Kevorkian vyronil len máličko sĺz, ak by niekoľko miliárd z nás postretol rýchly koniec.
Linkola je rovnako naladený voči demokracii, ktorá, podľa neho, dáva priveľa slobody druhu, ktorého obrovské možnosti pre deštrukciu by mali byť, naopak, neustále kontrolované. „V demokratických krajinách sa deštrukcia prírody a ekologické nešťastia nahromadili v najväčšej miere. Naša jediná nádej tlie v silnej centrálnej vláde a nekompromisnej kontrole občanov.“ vysvetľuje v článku publikovanom v roku 1999. Linkolovi kolegovia sú šokovaní autokratickým podtónom jeho filozofie. „Linkola hádže do smetného koša demokraciu, konvenčný humanizmus a nenásilie, v mene ochrany životného prostredia.“ píše novinár Simopekka Virkkula.
Linkola, opakujúc presvedčenie Unabombera Theodora Kaczinského, sa domnieva, že industrializácia bola ničivá pre všetok život na tejto planéte. „Najproblematickejšia a najiracionálnejšia ľudská viera je viera v technológiu a ekonomický rast.“ deklaruje v sumári jednej zo svojich kníh. „Lídri digitálnej cirkvi kladú základy pre posledné volanie divočiny. Napriek tomu budú kňazi technológie pokračovať v propagovaní predností počítačového sveta ešte aj vtedy, keď sa budú dusiť vo vlastných plynových maskách.“
Ako by vyzeral život v Linkolovom zelenom štáte? Jeho vízia pre plánovanie populácie by mohla byť definovaná podľa teórie Thomasa Malthusa, ktorá hovorí, že deti by mali mať iba tie páry, ktoré sa o ne dokážu (finančne) postarať. No každopádne by bol stanovený prísny limit dvoch detí na domácnosť. Prírodné farmárstvo a rybolov by tvorili dva základné druhy (zárobkovej) roboty. Manufaktúrna výroba by bola kontrolovaná štátom, ktorý by otvorene obmedzoval výskum technológií, a ozón ničiace automobily by boli skonfiškované, aby menej dôležité cesty mohli byť premenené na lesy. Bicykle a limitovaná hromadná doprava by opäť boli najpoužívanejšími spôsobmi prepravy. Výrobky by boli konštruované tak, aby vydržali po niekoľko generácií a dovoz by bol zakázaný. Individuálne ľudské práva by boli nahradené právami Zeme a Zelená polícia, by tvrdo trestala zločincov ohrozujúcich životné prostredie.
Hoci táto predstava v presocializovanej Amerike odštartovala hysterické reakcie, vo Fínsku je braná reálne. Napriek uznaniu novinári tvrdia, že Linkola je jediným bojovníkom vo svojej križiackej výprave: „Návrat od bezmyšlienkového konzumu ku predpriemyselnej poľnohospodárskej spoločnosti je pre mnohých príliš tvrdou zmenou na to, aby si ju vedeli predstaviť.“ Také čiernobiele to však nie je. Hoci je pravým opakom humanistického fínskeho environmentálneho hnutia, mnohí aktivisti priznávajú, že sú ovplyvnení jeho nezlomnou vôľou. „Známa ekofeministka Leena Vilkke si váži Penttiho Linkolu za jeho radikálny spôsob, ktorým otriasol fínskou spoločnosťou.“ oznamuje publikácia rozširovaná ľavicovou Vegetariánskou úniou. Zavažuje spôsob, akým Linkola podáva svoje myšlienky – teda úprimne a ukážkovo. „Linkola je jedným z mála filozofov, ktorí žijú tým, čomu veria.“ ako ho jeho internetový sympatizant charakterizuje, „Sídli v malej chatke v lese pri jazere na juhozápade Fínska, kde sa živí rybami, ktoré uloví, a úrodou, ktorú dopestuje.“
Linkolov životný štýl a prijatie sebestačnosti z filozofie devätnásteho storočia sú podobné charakteristikám neoluddistického Unabombera, Teda Kaczinského. Ako u Kaczinského, aj Linkolov záujem o politiku sa objavil počas nepokojných šesťdesiatych rokov. Ako sa predstavy o vybudovaní vlády na nových základoch a planéte bez znečistenia šírili po svete, Linkola publikoval svoju prvú knihu na tému ochrany prírody „Sny o lepšom svete“. Dielo bolo ospevované ako vynikajúca príručka zaoberajúca sa ekonomickou krízou. Úspech autora bol však už čoskoro zatienený jeho sklamaním. Počas sedemdesiatych rokov sa veľká zmena, ktorú očakával, neudiala, namiesto toho sa Fínsko hnalo za industrializáciou, elektronikou a nadmerným konzumom po vzore západnej Európy a USA.
U Linkolu tento zničujúci vývoj udalostí vyústil v pesimizmus, ktorý bude navždy ovplyvňovať jeho nasledujúce diela. Zriekol sa ľudskej spoločnosti a jeho domovom sa definitívne stali čisté jazerá a hlboké lesy. Svoju vzrastajúcu nechuť dal najavo v roku 1979, keď venoval antológiu svojich článkov Andreasovi Baaderovi a Ulrike Meinhofovej z ľavicovej anti-kapitalistickej militantnej organizácie RAF. Vytrysknutie ekologického uvedomenia, ktoré sa objavilo počas osemdesiatych rokov, bolo pre Linkolu posledným lúčom nádeje. Povzbudený videl nádej v rodiacej sa Fínskej strane zelených. No riešenia, ktoré navrhoval, boli príliš drastické pre členov strany a jeho autoritársky manifest bol zamietnutý.
Dnes stojí sám, ale odhodlaný. Sila vôle zostáva neohrozená pri jeho cieli ukončiť devastáciu Zeme. Hoci býva svojimi odporcami otvorene označovaný za ekofašistu a svojimi imidžovými mainstreamovými kolegami pohŕdaný, v skutočnosti je oveľa tradičnejším ekológom, ako by chceli priznať. Jeho knihy a články vlastne preberajú k životu korene environmentálneho hnutia, ktoré bolo vytvorené na konci devätnásteho storočia ľuďmi, ktorí by dnes boli označovaní ako radikálni pravičiari. Bez ohľadu na ich politickú príslušnosť, títo ochranári plní nádejí neboli odhodlaní menej, ako tí dnešní. Spomedzi týchto pionierov bol najviac vplyvný vedec Ernst Haeckel, ktorý je mnohými považovaný za otca moderného environmentalizmu. Vniesol termín „ekológia“ do spoločenskej debaty. Haeckel publikoval množstvo kníh, v ktorých sa hlásil k sociálnemu darwinizmu. Podobne ako Linkola bol značne kritický voči kresťanstvu, pretože stavalo ľudí nad prírodu.
Modernizované environmentálne hnutie, ktoré vydláždilo cestu pre dnešné ekologické povedomie, sa masovo vynorilo na povrch v šesťdesiatych rokoch. Či vyústi do konštruktívnych akcií smerujúcich k spásonosnému súžitiu medzi ľuďmi a Zemou, záleží na ľuďoch. No aj tak musí človek byť zvedavý, ktoré body Linkolovho neumierneného programu získajú uznanie. Keď budú naše deti čeliť hladomoru a stúpaniu hladiny, dajú spomínané okrajové environmentalistické presvedčenia silu do rúk nekompromisným, totalitným zložkám, alebo bude už aj na to neskoro?
___________________________________________
Podnety k tomuto článku, ktorý som publikoval v 3. čísle časopisu Eko-bojovník, som naplno čerpal z článku „Extinguish Humans, Save the World“, ktorý bol v roku 2007 zverejnený na stránke Plausible Futures.
...nezodpovedné premnoženie a nenásytnosť ...
Celá debata | RSS tejto debaty